Ďalším zdrojom príjmov bolo žobranie, kvešt. Na deň sv. Petra a Pavla roku 1644 vznikla za prítomnosti generálneho komisára rádu Maxencia ab Arco v kláštore sv. Kataríny dohoda sa susednou salvatoriánskou provinciou a susednými kláštormi o vymedzení hraníc kveštu. Urobil sa tu presný súpis dedín, kde sa mohla vyberať almužna. Kláštoru sv. Kataríny patrili dediny v čiare Jablonica, Myjava,Čachtice, Trebatice, Bíňovce a Trstín. V rokoch 1716 – 1720 prebehli veľmi ostré spory o porušovaní týchto hraníc skalickými františkánmi zo salvatoriánskej provincie, ktoré si vyžadovali zásah bratislavského provinciála. Vzájomné útoky niekedy vyústili do nechutností, ale obojstranná výmena listov obsahuje niekoľko cenných údajov oživote kláštorov, charakteristiky predstavených a dá sa z nej rekonštruovať aj závislosť kláštorov od almužny. Príjmy z kveštu za rok 1783 predstavovali asi 3 centy mäsa, 3 centy masla, 2000 vajec, 180 jahniat, 57 teliat, 200 sliepok, 200 husí, 40 kačíc, asi 200 bratislavských meríc obilia, 28 meríc pšenice, 50 urien vína, 15 vozov sena, 2 urny oleja. Drevo dodávali Erdődyovci a kryli plnú spotrebu kláštora. Kvardiáni niekedyžiadali almužnu patriacu konventu aj písomne. Tak napr. 2. mája 1783 kvardiám Marek Korpaši vymenoval presne grófovi Jozefovi Brunschwickovi v Dolnej Krupej,čo všetko má kláštor od neho dostať. Jedlička poznamenáva,že kláštor pre porozumenie iných grófov na okolí nebol nikdy v núdzi, ba dokonca sám finančne pomáhal iným.
Kňazi konventu sa venovali pastorácii v okolitých dedinách. Roku 1769 hlásil provinciálovi kvadrián Tehodosius Rakováni celoročnúčinnosť kňazov kláštora a vymenúval farnosti, kde jeho kňazi pôsobia ( Dechtice, Smolenice, Jablonica, Lopašov, Lančár, Boleráz), počet kázní, katechét, a spovedí. Písaniu kníh sačlenovia konventu nevenovali, zamestnávala ich pastorácia. Dňa 23. novembra 1644 informoval fráter Martin Rankling v Trnave o knihách, ktoré tu nechal zviazať ažiadal poslať nový kalendár Mikuláša Zoravského. Kláštor mal povinnosť odbavovať slávnostné ofícia (denné a nočné hodinky). V nedeľu a vo sviatok bývala slávnostná spievaná omša o 8. hod a o 9. hod vždy slovenská kázeň.
Sv. Katarína bola známym pútnickým miestom. Na Bielu nedeľu, na Svätodušný pondelok a na sv. Katarínu sa tu schádzali pútnici (niekedy až päťtisíc). Veľká púť chodievala z Trnavy a 2. mája 1775 informoval kvadrián kláštora Kilián Adamovič trnavský magistrát o vzniku týchto pútí na Katerinku. Písal,že púť vedie vždy jeden z trnavských biskupov, ktorý tam celebruje slávnostnú omšu a ide s pútou ku krížu v lese. Upozornil,že v kláštore je slovenský manuskript o vzniku týchto pútí a poznamenal,že rožňavský biskup Pavol Forgáč z Gýmeša dal roku 1743 namaľovať obraz sv. Kataríny, ktorý je v kostole.
Pútí sa zúčastňovali aj Erdődyovci; 29. marca 1693 píše trnavskému magistrátu gróf Adam Erdődy priamo z kláštora sv. Kataríny list, kdežiada, aby vdove Helene Horvátovej, ktorá vlastní v Trnave dom v jeho susedstve a má doplatiť 142 zlatých dane, magistrát znížil túto sumu na 50 zlatých.
Púte využívali okolité vojenské posádky ako príležitosť na lapačky. Roku 1697 prerokúvala Bratislavská stolica list svätokatarínskych františkánov (ako kvadrián je podpísaný známy náboženský spisovateľ Benediktus Smrtník) o násilí nemeckých vojakov za púte na Bielu nedeľu. Vojaci chceli chytať chlapcov,ľud ich však zatlačil do kostola a jedného vojaka tam zabili. Keby nebol zasiahol gróf Juraj Erdődy so svojimiľudmi, boli by prišli oživot všetci lichtenštajnskí vojaci. Podľa cirkevného práva bol kostol vraždou poškvrnený a prípad musela riešiť stolica.
Roku 1645 zničilo kláštor vojsko Juraja Rákociho, v roku 166 Turci, ale najväčmi cisárski vojaci, ktorí barbarsky vyplienili aj kostol a povraždili v kláštore skrytýchšľachticov. Cisár Leopold dal viacerých účastníkov tohto prepadu popraviť a kláštoru dal odškodné 450 zlatých.
V zmysle nariadenia cisára Jozefa II. bol kláštor sv. Kataríny 22. júla 1786 zrušený, pretože nebol ani charitatívne, ani pedagogicky činný. Rehoľníci prešli do trnavského kláštora. Budovy a inventár ocenila likvidačná komisia 20710 zlatých a 17 grajciarov. Správu budov prevzal gróf Jozef Erdődy.Časom si grófske rodiny previezli svojich mŕtvych z hrobiek kostola, Aponiovci presunuli niektoré oltáre do Jablonice, archív kláštora prevzala Uhorská komora, knižnicučiastočne naháčska,čiastočne chtelnická fara. Jozef V. Gajdoš napísal,že zariadenie prešlo do Sládkovičova, ale toto tvrdenie dokumentárne nedokladá. Po zrušení obsadili kláštor vojenskí invalidi až do roku 1792. Po ich odchode tam zostal len grófsky strážca. Ešte 18. marca 1835 krstil dechtický farár Kubica dievčatko, ktorej krstným otcom bol Jozef Kollár, custos S. Catharinensis – strážca sv. Kataríny. Neskôr sa strácajú stopy po strážcoch objektu, budova kostola a kláštora pustla a dnes už len zrúcaniny pripomínajú jej niekdajší majestát.
V rokoch 1679 – 1782 viedol kláštor matriku novicov s údajmi o mieste, pôvode, materínskej reči, menách rodičov, dátume prijatia a mena predstaveného, ktorý novica prijímal. Jedlička mal možnosť ešte vypožičať si ju z františkánskeho kláštora v Malackách. V bratislavskej Univerzitnej knižnici sa však zachovala Matrikačlenov bratstva sv. Františka Asiského pri kláštore sv. Kataríny z rokov 1690 – 1773, ktorá na 617 listoch eviduječlenov bratstva (tzv. pásikárov) podľa obcí na Záhorí a pod Malými Karpatmi i podľa rokov prijatia do bratstva. Kvardiánmi v kláštore sv. Kataríny boli: roku 1644 Martin Rankling, 1665 Henrich Mikulič, 1697 Benignus Smrtník, 1762 Kornel Presadek, 1765 Ján Urbanovič, 1766 Január Adamovič, 1769 Teodosius Rakováni, 1775 Kilián Adamovič, 1780 Viliam Hegyei, 1783 Marek Korpaši.
Kláštor sv. Kataríny sa do literatúry v prvej knižke napísanej bernolákovskou spisomnou slovenčinou. Dúwernú zmlúvu ( Bratislava 1789) napísal naháčský farár Juraj Fándly pre klerikov generálneho seminára v Bratislave. V prvej kapitole opísal vznik a vývoj reholí, v druhej sedem príčin súčasných zmien, v trete ôsmu príčinu rušenia kláštorov, ich priveľké bohatstvo, a vštvrtej sa kňažský obhajca zastáva rehoľníkov proti premenám. Fándly netušil,že touto knihou otvoril príval typicky slovenských polemík (trvajúcich už dve storočia) jazykových a literárnych, osobných i národných, úbohých i veľkorysých.
Ako odstrašujúci príklad kláštora spomínal Fándly kláštor sv. Kataríny, ktorý mal na očiach – na hraniciach svojej farnosti ( a kam mu utekali aj jeho farníci s nedeľnou farskou oferou). Sťažoval si naň už v Batánovej kanonickej vizitácii roku 1782 a neprestal sa na tento bohatý kláštor nikdy dívať očami chudobného farára, ktorý vňom vidí príčinu svojej chudoby.
U nás včúl chudoba kapustné hlúby varí a jí, tá chudoba, která volakedi z mojéj osožnéj fáry k s. Kateriny na portu z hrnci chodívala, která nám zelinky na chlebové krajíčky nosívala…
V Dúwernéj zmlúve hovorí Juraj Fándly o mnohých kláštoroch a reholiach, ale kláštor sv. Kataríny mu zostal natrvalo tŕňom v očiach. Denne ho vídal pri ceste do kostola cez farský pozemok, denne mu prechádzali františkáni – bosáci a procesie z okolia Trnavy pod oknami fary. To ho zrejme deptalo. Po zrušení kláštora sv. Kataríny dostali sa mu do rúk akési výkazy a použil ich pri uvádzaní počtov rehoľníkov v kláštoroch. Napísal:
„Prepísal toto spisovatel ze spravodlivého písma franciškánského, lebo mu volakteré také tabule do ruki prišli pri vipráznení svatokaterinského franciškánského kláštera a jeho biblioteki; nachádzajú sa staré pravdi v starích správach“
Juraj Fándly dobre poznal areál kláštora sv. Kataríny. Zachoval nám opis veľkého kamenného súsošia (dnes pred farským kostolom v Dechticiach). „Titinillus: Vím já jeden včúl prázni volakedi franciškánski klášter, s S. Katarina menuvaní, stojí pred ňím velikáštácia, na spúsob hori Kalvárie, s kresaného kamena vystavená, naňej velikí kríž s figúru Spasitela našého, podňím na téj istéj Kalvárie kamenskéj stojí velká figúra Panny Márie, z druhéj strany svatého Jána, všetko z kamena, podňíma je tento nápis: EXPENSLS CHORDIGERORVM ERECTA“.
Autor: Prof. Dr. Jozef Šimončič,CSc., Obecné noviny
Vydal Obecný úrad v Dechticiach v septembri 1992
Použité pramene:
Pramenné údaje sú čerpané najmä z fondov Štátneho okresného archívu v Trnave, archívu rímskokatolíckej fary v Dechticiach a v Jablonicei, Archívu hl. mesta SR Bratislavy a zo Štátneho ústredného archívu SR v Bratislave.
Literatúra:
Balažovič, O.: Brevis historia conventum S. Francisci. Bratislava 1869, s. 185 a nasl.
Daniškovič, S.L.: Osvietenecká historiografia rádu františkánov v našich krajinách. In: Ročenka vedeckých ústavov mesta Bratislavy 1934.
Bratislava 1934, mapa č. 2.
Dejiny kláštorov mariánskej provincie z r. 1766 (rkp., lat.), Ba C 31, Matica slovenská v Martine
Fándly, J.: Dúverná zmlúwa mezi mníchom… Bratislava 1789, s. 254.
Jedlicska, P.: Kiskápáti emlékek. II. Eger 1891, s. 194-204.
Tagányi, K.: A nahácsi Szent-Katalin zárda alapítása. In: Nyitramegyei kőzlőny 1887, č. 33
Tibenský, J.: Juraj Fándlý – výber z diela, Bratislava 1954, s. 213
